reklama

Drogy - neexistuje ukrutnejšie väzenie!

Prednedávnom sa mi dostal do ruky cudzojazyčný časopis, v ktorom som prečítala jeden neobyčajný článok. Bola to spoveď bývalého narkomana. Spoveď bola veľmi úprimná a natoľko silne na mňa zapôsobila, že som pocítila akési nutkanie zoznámiť s ním aj slovenských čitateľov.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (17)

  Čoraz častejšie počujeme o užívateľoch drog, díleroch drog, o pašovaní drog. Zakaždým pocítim veľký strach, keď si uvedomím, že tieto veci sa deň čo deň robia medzi nami. Spoločnosť je bezmocná, alebo (často sa mi zdá) chce si len voči tomu zachovať neutralitu. Ročne narastá počet užívateľov a pribúda i tých, ktorí podľahnú tejto metle ľudstva.   Medzi tínedžermi je v poslednom čase veľmi „cool“ dať si nejakú ľahšiu drogu. Títo mladí ľudia si však ani neuvedomujú, ako sa toto nevinné „vyskúšajme si, lebo teraz sme mladí“ dopadne.   Myslím si, že v prvom rade chýba dostatočná informovanosť. A teraz nemyslím na info typu: „Drogy sú zlé, drogy sú hrozné, drogy spôsobujú závislosť...“.. Tieto varovania v dnešnom svete nevyvolajú dostatočný strach v človekovi, práve naopak. Zakázané ovocie chutí najlepšie. Mladý to chce vyskúšať, chce vedieť čo to robí s človekom, že to musí byť zakázané. Častejšie by sa ľuďom mali ukazovať obrázky, reportáže so skutočnými závislými ľuďmi. Napríklad ako je aj príbeh mladého chalana o ktorom som čítala. Je to bývalý narkoman, ktorý síce má len tridsať rokov, ale z toho až desať prežil s drogami. Počas tohto obdobia vyskúšal už  asi všetko.  Sám sa zdôveril, že začal ako každý iní z frajeriny. Chcel vedieť čo to je, ako to bude na neho pôsobiť. Vyskúšal najprv trávu, potom amfetamín. Keď mu už nestačili, prešiel na kokaín, LSD a nakoniec na to najhoršie zo všetkých drog – na heroín. Priznal sa, že spočiatku mu naozaj bolo fajn. Aj keď celú noc strávil niekde nadrogovaný, či nafetovaný, predsa mu na druhý deň nič nebolo. Cítil v sebe viac energie, viac sily, cítil sa tak, akoby bol na všetko schopný, všetko by dokázal zdolať. Najhoršie je, keď človek má okolo seba aj takých priateľov, ktorí ho ešte viac navedú na tieto cesty. Nikto mu nepovie včas: Prestaň s tým, veď ťa to môže zabiť. Alebo ak aj nie, do konca života sa budeš premávať z jednej odvykačky   na druhú. Toto chceš? Nie...vtedy človek akurát vidí, že aj ostatní to robia, je to „normálne“, je to v pohode. Veď ja sa nikdy nestanem závislým. Ja viem čo robím, viem kedy mám dosť. Aj on si to tak predstavoval, ale prerátal sa.     Za krátky čas sa stal závislým, otrokom tejto ničivej látky: „Lebo po krátkom čase je život už len o tom, ako čo najrýchlejšie zohnať peniaze na drogu. Veľmi rýchlo sa dostaneš do toho štádia, že neješ, nevieš spať, nemáš priateľov. Trápi ťa svedomie, prenasleduje ťa strach zo smrti“.    Pokračuje ďalej: „Keď začneš s heroínom, cítiš sa kľudným, slobodným, ničím neobmedzeným. Ale len veľmi pomaličky zisťuješ od tohto neexituje ukrutnejšie väzenie. Pomaly ti dochádza aj to, že ty už nikdy nič nedosiahneš, nič neuskutočníš. Drogy ťa už dávno obkľúčili, podmanili a postupne ťa zvnútra rozožierajú“. Spočiatku ešte mal v sebe toľko sily, aby na tú svoju dennú dávku zarobil peniaze. Postupne sa však jeho dávka zvyšovala, ale so silami bol už v koncoch. Začal teda rozpredávať všetko, čo mal v byte, za čo tvrdo pracoval. Zaplietol sa do hrozných vecí, len aby zohnal prachy. Nakoniec mu nezostalo nič. Zostal sám. Priatelia, rodina, známy – každý sa od neho odvrátil. Kto by chcel mať niečo spoločné s narkomanom? Ostal sám so svojím veľkým problémom. Často sa zobúdzal na ulici, ležiaci pri neznámych špinavých ľuďoch, ani nevedel ako sa k nim dostal, čo tu s nimi robil. Aj keď veľa ráz chcel s heroínom prestať, nakoniec v ňom zvíťazila tá nezanikajúca túžba. Človek sa mu ani nečuduje potom čo povedal, ako sa cítil bez svojej dávky: „Kvôli častým pichaniam boli moje obe ruky   plné hnisajúcich rán a vredov, moje kosti príšerne boleli, po kúskoch sa mi odlamovali zuby.   Všetko, čo som zjedol som vyvracal. Schudol som na štyridsať kíl“.  Z toho pekla sa zachránil len vďaka rodičom, ktorí sa nad z ním zľutovali a poskytli mu možnosť na rehabilitáciu. Ale ani to nie je také jednoduché ako si to mnohí ľudia myslia. Je to veľmi dlhá záležitosť. Pacientom trvá roky kým sa úplne odlúčia od drog, ale ani toto odlúčenie nie je stopercentné. Niekedy aj po rokoch, ak sa daný človek dostane do nejakých ťažších chvíľ, opäť siahne po drogách. Aj on sa prinútil na liečenie veľmi ťažko. Ani tam totiž človeka nezoberú hneď. Chcú na ňom vidieť, či to skutočne chce, či chce naozaj skončiť s tým peklom. Musí im ukázať svoju odhodlanosť, ale to je asi to najťažšie čo od neho môžu žiadať. Aj pre neho to bolo hrozné. V posledných časoch si už pichal heroín aj šesťkrát za deň, a teraz mal vydržať aj týždne bez neho? To sa nedá! On tak čoskoro umrie! Bolo to pre neho ťažké rozhodnutie, vedel čo ho vtedy bude čakať : „Ak sa aj predsa rozhodneš pre liečenie, vedz že prichádza skutočné peklo“. V prvých dňoch len ležal na zemi v izbe, po tvári mu stekali slzy, jeho kosti príšerne boleli, akoby v ňom niekto otáčal tisícky ostrých nožov. „Prichádzajú nočné mory, nedokážeš od nich zažmúriť oko, nevieš jesť“. Jemu sa stále snívalo, ako utekal - utekal pred policajtmi, priateľmi, pred všetkými ktorých oklamal, v špinavých pivniciach ležal, vo vlastných zvratkoch sa zobúdzal. „Necítiš sa už ako človek, ale ako ten najbiednejší, najúbohejší tvor. Si len kosť a koža a čakáš už len na smrť. Niekedy ti niekto otvorí dvere izby. Ale nikto sa k tebe neozve, bolo by to aj tak zbytočné. Vedia, že ti nijako nemôžu pomôcť. Buď sa pozbieraš, alebo ťa čaká len smrť. Po niekoľkých týždňoch sa ti fyzická bolesť zmierňuje a podarí sa ti už aj na pár hodín zaspať. Nevyvraciaš všetko, čo položíš do úst. Robíš sa akoby si žil, ale len ty cítiš vo svojom vnútri tú prázdnotu. Hľadáš dôvody prečo sa to tak stalo? Ako si sa mohol stať závislým?“  Končí svoju spoveď tento mladý muž, ktorého slová by mal brať každý vážne. Takéto skutočné príbehy môžu dopomôcť k pochopeniu tohto závažného problému. Tento príbeh sa tento krát skončil dobre, náš hrdina mal šťastie, ešte dostal jednu šancu, ale nie je to tak vždy. Niekedy sa z toho človek už nikdy nedostane a končí svoju životnú púť predčasne.  Dávajme si na seba pozor a starajme sa aj o svojich blízkych. Ani sa nám nezdá, aké je dôležité vnímať toho druhého. Ak mu včas pomôžeme, má ešte veľkú nádej vyzdravieť. Keď sa už niekto stane závislým, veľmi ťažko sa dokáže vzchopiť. Vidieť to aj z nášho príbehu.  Keď sa niekto stane otrokom drog, všetko by dal – svoje telo, dušu, aj celý život, za jedinú dávku. Áno, je to tak. Konečne si uvedomme, že závislosť je vážna vec. Ako rýchlo v človekovi vzplanie, tak pomaly vyhasína. Toto majme pred sebou, a nikdy, nikdy ani na sekundu nepomyslime, že my si ňou budeme vedieť poradiť.    

Anita Radi

Anita Radi

Bloger 
  • Počet článkov:  4
  •  | 
  • Páči sa:  0x

"Život je tragédia pre tých, čo cítia, a komédia pre tých, čo rozmýšľajú". Zoznam autorových rubrík:  SúkromnéNezaradené

Prémioví blogeri

Jiří Ščobák

Jiří Ščobák

752 článkov
Zmudri.sk

Zmudri.sk

3 články
Milota Sidorová

Milota Sidorová

5 článkov
Yevhen Hessen

Yevhen Hessen

20 článkov
Martina Hilbertová

Martina Hilbertová

49 článkov
Lucia Šicková

Lucia Šicková

4 články
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu